Biennale 2020

HOW WILL WE LIVE TOGETHER ?

Starting point

Slovakia is one of the most economically successful countries in Central and Eastern Europe: the GBP index indicates that growth has been robust, that public debt is low and stable and that the financial sector is sound. Its benefits are, however, not equitably shared, and rural regions suffer from high unemployment rate, emigration of educated and skilled generation, and lack of entrepreneurial activities. Regional inequities and long-term unemployment are among the highest in the OECD and 20.5% of the population at risk of poverty. Formerly prosperous villages are depopulated and the questions concerning their future development are at the edge of the public and architectural interest. Not only are the rural settlements declining economically and with the population loss also socially, but without a thorough planning, they are losing their identity and typical natural character.

To maintain and enhance the quality of life of the people, as well as to maintain and enhance the quality of the environment on the planet is the main responsibility of the architects. Architect's competences have, however changed within the last century and architects no longer have control over planning. Planning comes with the investments and power of the private sector, which are mostly not interested in the social and ecological benefits, but the profit. For the places like rural areas, where the external investments completely absent, it is crucial to provide for good planning, making use of the local capital and reflecting the needs of the local communities.

Intention

Czecho-Slovak pavilion at Biennale 2020 displays the countryside as the place full of potential. The world, especially the highly developed countries are calling for sustainable development in a consequence of climate change, lack of resources, diminishing biodiversity and unsustainable urbanisation. The qualities of the countryside, as of a place in a close relation with nature and strong social bonds should be also within this context protected and enhanced.

Concept

The pavilion itself formally symbolises an institution as a place responsible for planning (town hall, regional authority, national council), but its interior makes one to wonder. The visitor finds himself in a workshop space, as a symbol of reconstruction and change. The workshop space also represents the self-built architecture typical for the rural regions and a key for the creation of the pavilion. All elements of the exposition will be collectively made in the Slovak rural regions, explicitly from the natural materials, mainly from wood.

The space in front of the pavilion will be used as a lively public space with a game and sitting areas. The entrance into the pavilion will be coupled with a wooden porticus, highlighting the monumentality of the institution. Inside, the workshop space will contain the materials and tools, from which the exposition is made. The external and internal exposition will be divided by a wall, where on one side will be placed a brief description of the project and the other side will be used for the video screenings.

Beside showing the actual building process of the pavilion, the video will show also the successful examples of a positive change, such as the village Spissky Hrhov.Thanks to a clear plan and cooperation between the local authorities and inhabitants, this village has transformed within a couple of years from the declining place to one of the most developed and prospering villages in the whole region. Thanks to a new social enterprise employing long-term unemployed, the population has increased from 700 to 1800 people, and the new houses and infrastructure have been built. Apart from a clear socio-economic progress, is the village an excellent case study for a peaceful and prosperous coexistence of the Roma community with the majority. This theme is metaphorically carried into a colour scheme of the exhibition. A wooden chess is placed in front of the pavilion. As a visitor moves closer, the ‘black and white’ game fields are enriched by other colours and create interesting floor patterns.

Conclusion

In a move towards sustainable development, ‘developed Western societies’ are re-learning and re-discovering the benefits of local production, self-management and self-building. The fact that rural regions, still have some of these skills should be valued and protected. Instead of constant division between rural and urban, central and peripheral, white and black …, there is a need to learn from each other and find alternatives that lead towards a new type of global progress; one that does not damage the planet and divide the society; but one, that heals and connects them.

AKO BUDEME SPOLU ŽIŤ?

Východisko

Z ekonomického hľadiska je Slovensko jedným z najúspešnejších štátov strednej a východnej Európy: HDP rastie, verejný dlh je nízky a financiám sa celkovo darí. Tieto výnosy však nie sú rovnomerne prerozdeľované a prevažne vidiecke regióny trpia vysokou mierou nezamestnanosti, odchodom mladej a vzdelanej pracovnej sily a nedostatkom podnikateľských aktivít. Regionálne rozdiely na Slovensku a miera dlhodobej nezamestnanosti sú jedny z najvyšších spomedzi krajín OECD a 20.5% obyvateľstva je ohrozovaných chudobou. Kedysi prosperujúce dediny sú vyľudňované a otázky týkajúce sa ich budúcnosti sú na okraji spoločenského a architektonického diskurzu. Vidiecke sídla nie len že upadajú ekonomicky a s odchodom obyvateľstva aj sociálne, ale bez dôkladného plánovania strácajú svoju identitu a typický prírodný charakter.

Udržiavanie a zlepšovanie kvality života ľudí, ako aj udržiavanie a zlepšovanie kvality životného prostredia je základnou zodpovednosťou architektov. Ich kompetencie sa však za posledné storočie zmenili a architekti viac nemajú kontrolu nad plánovaním. Plánovanie prichádza s investíciami a silou súkromného sektora, pre ktorých často cieľový nie je sociálny či ekologický prínos, ale profit z projektu. Pre miesta ako vidiecke oblasti, kde vonkajšie investície absentujú, je preto nesmierne dôležité zabezpečiť kvalitné plánovanie zohľadňujúce miestny kapitál a reflektujúce potreby miestnych komunít.

Zámer

Česko-slovenský pavilón na výstave Biennale 2020 opätovne upriamuje pozornosť na vidiek, ktorý paradoxne predstavuje ako miesto plné potenciálu. Svet, a to najmä vyspelé krajiny volajú po udržateľných riešeniach v dôsledku zhoršovania klímy, nedostatku zdrojov, ubúdajúcej biodiverzity a neudržateľnej urbanizácií. Kvality vidieka ako miesta úzko spätého s prírodou, silnými sociálnymi väzbami, by aj v tomto kontexte mali byť ochraňované a zveľaďované.

Prevedenie

Samotný pavilón z vonku formálne symbolizuje inštitúciu ako miesto zodpovedné za plánovanie (obecný úrad, krajský úrad, národnú radu), no vo vnútri je pripravené prekvapenie - návštevník výstavy sa ocitá v dielni, symbolizujúcej prestavbu, rekonštrukciu či proces. Dielňa taktiež reprezentuje svojpomocnú výstavbu typickú pre vidiecke regióny a kľúčovú pre vznik pavilónu. Jednotlivé architektonické prvky expozície budú kolektívne zhotovené vo vidieckych Slovenských regiónoch a to výlučne z prírodných materiálov, prevažne z dreva.

Priestor pred pavilónom je využívaný ako oddychová zóna s hrou a posedením. Vchod do pavilónu je doplnený o drevený portikus zvýrazňujúci monumentalitu inštitúcie. Vo vnútri, v dielni sa nachádzajú materiály a nástroje, z ktorých je samotná expozícia vytvorená. Vnútornú a vonkajšiu expozíciu oddeľuje stena, kde na jednej strane je umiestnený stručný popis projektu a druhá strana je využívaná na premietanie videa zachytávajúceho samotnú výstavbu.

Vo videu budú taktiež ukázané úspešné príklady pozitívnej zmeny, ako dedina Spišský Hrhov, ktorá sa vďaka jasnému plánu a spolupráci medzi miestnymi autoritami a obyvateľmi pretransformovala v rámci pár rokov z upadajúceho miesta na jednu z najrozvinutejších a najprosperujúcejších obcí v celom regióne. Vďaka vytvoreniu miestneho sociálneho podniku na zamestnávanie dlhodobo nezamestnaných stúpol počet obyvateľov zo 700 na 1800 obyvateľov, pribudli obecné byty, či verejná infraštruktúra. Okrem jasne viditeľného socio-ekonomického pokroku je dedina aj výborným príkladom spolužitia rómskej komunity s majoritným obyvateľstvom. Táto téma je metaforicky prenesená do farebnej kompozície výstavy, kde v rámci voľného priestranstva pred pavilónom je umiestnený drevený šach. Ako sa návštevník blíži do vnútra pavilónu, bielo - čierne herné polia sa spájajú a prelínajú s inými farbami, čím vytvárajú zaujímavé mozaiky.

Záver

Pri hľadaní cesty k trvalo udržateľnému spôsobu života, mnohé vyspelé štáty sa nanovo učia a objavujú výhody lokálnej produkcie, svojpomocnej výroby, či svojpomocnej výstavby. Skutočnosť, že vidiecke regióny mnohé z týchto zručností stále majú by mala byť zveľaďovaná a chránená. Namiesto neustáleho rozdeľovania medzi vidiekom a mestom, centrom a perifériou, ‘bielymi’ a ‘čiernymi’..., je potrebné vymieňať si navzájom skúsenosti a tak hľadať alternatívy vedúce k novému druhu globálneho pokroku; a to takého, ktorý neničí planétu a nerozdeľuje spoločnosť, ale namiesto toho ich uzdravuje a spája.

BIENNALE 2020